„Rokovala som so všetkými vedúcimi faktormi maďarského židovského života a musím predovšetkým celkom objektívne konštatovať, že tamojší chawerim nepoznajú židovskú solidaritu, sociálny rozmer ani radosť z dávania. (...) Pritom by možnosti boli veľké, lebo naši tamojší priatelia sú chvalabohu celkom nezávislí, úplne voľne disponujú so svojím majetkom, napriek tomu to, čo je neustále našou úlohou, že najprv berieme do úvahy ochotu pomôcť a až potom to ostatné, tento výraz solidarity a osobnej odvahy tu celkom chýba.
Naše zúfalstvo je bezhraničné. Hovorí sa o marcovom útoku (obnovení deportácií) a my tu stojíme pred priepasťou, ktorá by sa dala preklenúť, keby sa našlo viac porozumenia pre naše utrpenie. Je to smutná kapitola v dejinách utpenia nášho národa, že naši vlastní chawerim takým nezodpovedným spôsobom si vezmú na svedomie chaim tisícov.
Myšlienka, že by zjednotení Stefanovi, Sallyho a Miklosovi chawerim neboli schopní odvrátiť našu tragiku, je ľudsky neznesiteľná. To nikdy nemôžem prijať a obžaloba sa obracia proti všetkým, ktorí nedokážu dostáť svojim najprimitívnejšej ľudskej povinnosti.
Vybojovali sme päťmesačný menuchach a dočasne zachránili tisíce ľudských životov.
Na základe vašich prísľubov sme prijali záväzky, ktoré vinou našich zahraničných chawerim nemôžeme dodržiavať.
Zriadili sme pracovné tábory, ktoré z dôvodu materiálnej núdze stoja pred krachom.
Blížime sa k marcu, kontrakt vyprší, stojíme bez pomoci a sme beznádejne stratení.
Prosíme Vás v tejto tragickej hodine: vyburcujte svedomie každého Žida žijúceho v bezpečí v zahraničí, aby si konečne uvedomil svoju ľudskú povinnosť a pomyslel na to, že najelementárnejšou povinnosťou každého civilizovaného kultúrneho človeka musí byť záchrana bratov, ktorí upadli do nešťastia, pred záhubou. Žiadame iba peniaze, kedykoľvek nahraditeľný majetok, zato ľudský život je nenahraditeľný. A tak končím s Nathanovým výrokom:
N e z a b u d n i t e n a to n a j d ô l e ž i t e j š i e!”
Bez adresáta, 14.1.1943