„Milý priateľ, ďakujem Vám aj ostatným chawerim za námahu, ktorú máte s mojou aliah. Môžete mi veriť, že sa nachádzam v takom duševnom položení, že mi takmer ide roztrhnúť srdce. V týchto dňoch som dostala priložený list zo Švajčiarska, v ktorom mi jeden príbuzný podal správu o chorobe mojej dcéry. Niekoľko hodín po obdŕžaní tejto správy som si myslela, že sa zbláznim zo starosti a bolesti srdca. Je nepochopiteľné, ako je možné, že to úbohé dieťa ležalo deväť mesiacov ťažko choré a zjavne sa oňho nikto nestaral a malo aj materiálne ťažkosti? Viem si predstaviť, v akom strašnom zúfalstve Lici bola a je, a ako pri svojej veľkej senzibilite a jemnocitnosti musela nevýslovne trpieť tým, že sa cítila sama a opustená. K tomu ešte to hrozné nešťastie s jej chorobou. Čo najnaliehavejšie Vás prosím, milý Wenia, povedzte mi všetko na rovinu. Predovšetkým, ako sa tomu dieťaťu darí, čo bolo podniknuté pre jej liečbu, či ju treba operovať a tiež či sú vyhliadky na vyliečenie.
Viem, (...) že ste mi doteraz nepovedali pravý stav vecí, aby ste ma ušetrili, lebo ste vedeli, že táto ťaživá starosť o blaho milovaného dieťaťa ma natoľko zamestná, že pre mňa bude nekonečne náročné venovať sa ďalším veľkým úlohám. K tomu prichádza ešte ďalšie moje veľké nešťastie, že moja úbohá, dobrá, milovaná matka, s ktorou bývam, je takisto vážne chorá, a tak ma to ako loptičku osudu hádže sem a tam od mojich povinnosti dieťaťa k matke k povinnostiam matky k dcére. Oproti všetkým týmto starostiam stojí aj veľký pocit zodpovednosti voči klal /komunite/, lebo jehudim nášho spoločenstva nesmú predsa škodovať preto, lebo mám osobné starosti. Je nás tak málo tých, ktorí v tomto tak ťažkom čase majú možnosť a silu pracovať, že mňa to priviedlo k rozhodnutiu vzdať sa alije...(...)
I keď som sa na aliju už pripravila, chcem tak dlho, ako budem vládať, slúžiť svojej komunite, lebo verím, že môžem povedať, že moja činnosť je tu dôležitá...”
Z listu Weniovi Pomerancovi- Hadarimu, 5. 1.1944