„Ako som Vám už oznámila, spojenie k Wilhelmovi má jeden mladý muž, ktorý zvládol tento úsek prace k našej spokojnosti. Musím zdôrazniť, že Wilhelm sa veľmi dobre osvedčil a svoj sľub plne dodržal.
V rámci tejto spolupráce podal teraz Wilhelm iniciatívne tento návrh:
Wilhelm je ochotný pohovoriť so svojím najvyšším šéfom, do ktorého kompetencie patrí otázka väzňov v Poľsku, aby sa tá celoeurópska otázka upravila, resp. aby sa táto akcia zastavila.
Okrem toho treba vynaložiť všetko na to, aby sa osud priateľov, ktorí sú ešte v Poľsku, zmiernil a aby bolo možné sa s nimi spojiť.
Je to obrovská ponuka. Z našej strany by bolo potrebné zabezpečiť tie isté predpoklady ako u Wilhelma; a ten záväzok má byť mesačný. Okrem Kadmon.
Dokonale si uvedomujem, že tento úsek ďaleko presahuje moje úlohy, ale vzhľadom na túto ponuku a naše spojenie, je mojou povinnosťou Vám tento návrh predložiť. Sme pod dojmom správ od Schlichim, pri ktorých človeku tuhne krv v žilách. Vyše milióna priateľov už vysídlili do Poľska; miesto nepoznáme. Ďalšie státisíce prišli o život hladom, chorobou a zimou. A ešte nespočetní ďalší, ale ide o mnoho, mnoho desaťtisíc, sa stali obeťou násilných akcií. Podľa správ sú mŕtvoly spracované chemicky. To isté rozprávajú väzni, ktorým sa veľmi dobrodružným spôsobom podarilo vrátiť sa zase sem. Aj prostredníctvom Schlichim sme písomne dostali rovnaké správy. 120 ľudí býva natisnutých do vozňov pre dobytok, kde by normálne bolo miesto pre 40 osôb. Dlážka je asi do výšky 10 cm pokrytá nehaseným vápnom a pretože ľudia vo vozňoch musia svoju potrebu odbavovať iba postojačky a výkaly sa miesia s týmto vápnom, vznikajú plyny, ktorých pôsobením počas dopravy neobyčajne rýchlo vzrastá úmrtnosť. Predpokladá sa, že vysídlenci z Poľska sú umiestňovaní za Bugom, no odtiaľ dodnes nemáme nijakú známku života. Naši Schlichim sa majú pýtať na našich priateľov, aby sa na mieste zistilo, či žijú a či máme poslať nejakú pomoc. Na konkrétnych miestach na území Poľska sú ešte nejakí, avšak na pokraji vyhladovania, mnohí sú rozptýlení po skupinách v lesoch, bývajú v jaskyniach a táboria pod holým nebom. Žiaľ, možno ľahko vyrátať, ako dlho môžu toto nešťastníci vydržať svoje trápenie.
Z toho všetkého pochopíte, že spomínaný návrh musíme za každých okolnosti predložiť, lebo každý jednotlivý priateľ, ktorý príde do Poľska, je zasvätený smrti. Keby bola iba jediná šanca zabrániť tejto masovej vražde, musíme sa za každú cenu o tejto ponuke poradiť. Preto prenášam na Vás zodpovednosť za príslušné rozhodnutie s tým, že túto záležitosť vážne preskúmate a že sa pousilujete, aby sa tento návrh uskutočnil. (...)“
Asi 11.5.1943